ROZHOVOR S PANI UČITEĽKOU ZAHURANCOVOU

14. február 2018

Aké predmety vyučujete?

Slovenský jazyk a literatúru a výtvarnú výchovu momentálne tento rok. Predtým som učila aj etickú výchovu, výchovu umením a umenie a kultúru.

Ste triednou učiteľkou?

Áno, už som triednou učiteľkou Prímy A od októbra. Vymenila som pani Retterovú, ale nechcela som ešte byť triednou, ale akceptovala som to, že išla na dlhodobú maródku, tak, samozrejme, z lásky k nej som to urobila.

Čím ste chceli byť, keď ste boli dieťaťom?

Myslím, že ničím, že som nemala vôbec žiadne sny.

Žiadne? Absolútne nič? Ani keď ste boli na strednej škole?

Vôbec som nevedela, čím chcem byť, ale vedela som, že nechcem mať nič dokopy s matematikou. To som vedela. Ale čo chcem byť to som fakt nevedela dlho, ani som nemala nič vysnívané.

A kedy ste došli k tomu, že učiteľstvo je to správne?

Keď som si začala hľadať vysokú školu, takú, kde nebude matematika. A keďže za socializmu nebolo veľa vysokých škôl na výber, fakt, že zopár škôl, dalo sa to spočítať na jednej ruke, tak som dospela k tomu, že na pedagogickej sa to dá veľmi hravo urobiť. Alebo na filozofickej. Ale, samozrejme, som potrebovala takú nejakú dobrú kombináciu, a tak som si vybrala výtvarnú výchovu, k tej ma poťahovalo, k slovenčine vôbec nie. Najprv som išla na skúšky prvý rok slovenský jazyk a ruský jazyk, tam ma neprijali a hrozne som bola nešťastná z toho, lebo vedela som, že chcem vysokú školu vyštudovať. Ale osud to veľmi dobre zariadil, lebo o päť rokov padol socializmus, a nikto nechcel ruštinu, lebo sme vlastne nemali radi socializmus a Rusov, a všetko, čo bolo s tým spojené. Takže druhý rok som išla na prijímačky slovenský jazyk a výtvarná výchova, a tam ma prijali. To bolo len na pedagogickej, nebolo to na filozofickej v tom čase.

Vlastne to, že ste teraz učiteľka, na tom záleží, či pochádzate z učiteľskej rodiny?

Vôbec na tom nezáleží a možno je to ešte lepšie.

Ak by ste si mali ešte raz vybrať, zvolili by ste si túto životnú cestu alebo aj niečo iné, keď teraz vidíte aké máme my mladí ľudia iné možnosti?

Aj keď beriem do úvahy aj to, že mladí majú dnes široké možnosti, určite by som nemenila, lebo práca s mladými ľuďmi je neskutočne úžasná a inšpirujúca, a robí dušu človeka mladou neustále, aj s pribúdajúcim vekom, ale zmenila by som, a veľmi, veľmi by som chcela pracovať v inom školskom systéme. To by som chcela zmeniť. Povolanie asi nie.

Učili ste aj na iných školách okrem Javorky?

Učila som na ZŠ Nad Medzou dva roky hneď po materskej dovolenke. A potom dvadsať rokov pracujem tu.

A čo Vás prinútilo, že ste odišli zo ZŠ na SŠ?

Lákavejšia ponuka. V ZŠ mi bolo veľmi dobre, lebo to bola moja alma mater. Ja som totiž vychodila ZŠ Nad Medzou, takže som tam bola doma. Kolegyne si ma pamätali, poznali ma, veľmi pekne ma privítali, ale keď prišla ponuka ísť pracovať na gympel, ktorý v tom čase mal veľmi dobrú reputáciu a renomé, bola to výzva, bol to aj strach, ale manžel ma presvedčil, lebo ja som taký bojko trošku, možno aj taký váhavec, ale manžel ma presvedčil, že mám ísť a NEĽUTUJEM!

Čo je pre Vás na tomto povolaní najkrajšie, a čo najhoršie?

Už som to v podstate aj naznačila. Najkrajšia je práca s mladým človekom, s jeho dušou, s jeho inšpiráciou, s jeho snami a s jeho kreativitou. Školský systém je otrasný a čím ďalej, tým otrasnejší a myslím, že keď porovnám školský systém ešte z mojich čias základnej a strednej školy, ja si myslím, že sa skoro nič nezmenilo. Píšeme stále na tabuľu, diktujeme, akurát možno sa zmenilo, že nepoužívame kriedu, ale fixy, ale v iných školách ani toto nie je zmenené. Keď sa pozriete na moju poličku, tak mám tam učebnice, z ktorých som sa ešte ja učila na gympli, málo čo sa zmenilo na samotnom systéme.

A máte nejaké nápady alebo túžite po niečom, čo by ste zmenili v školstve alebo vo vyučovacom procese?

Určite mám nejaké myšlienky, ale zároveň si uvedomujem, že ja som len veľmi malé koliesko a už mám aj dosť rokov, a že za môjho života sa určite nič podstatné nestane a nezmení, lebo keď ten systém je konzervatívny už toľko rokov, tak určite sa možno za nejakých desať rokov, ktoré budem ešte slúžiť, ak mi bude slúžiť zdravie, tak sa to nezmení. Ale určite si viem predstaviť, že by sa dalo pracovať inak, tvorivejšie, bez diktovania, memorovania, a dať možnosť realizovať sa mladému človeku, aby ja som sa mohla z toho možno viac naučila ako sa učím.

Čomu sa radi venujete vo svojom voľnom čase?

Momentálne všetok môj voľný čas zaberá psík, ktorého mi dcéra často necháva; je to jej psík. Ona veľa cestuje a viac-menej som na neho sama, tak päťkrát do dňa musím s ním chodievať vonku, ale zbožňujem ho, je to osem mesačné šteňa Francúzskeho modrého buldočeka. Veľmi rada čítam a počúvam hudbu, čím ďalej, tým vážnejšiu hudbu; klasickú vážnu. Napríklad keď žehlím rada počúvam Beethovena a hlavne jeho sonátu Mesačného svitu. To veľmi ukľudňuje pri žehlení nerozžehliteľného prádla.

Mali ste obľúbené predmety v škole? Aké?

Milovala som biológiu. Zaujímavé, že ani slovenčinu ani výtvarnú. Ale určite som inklinovala viac k humanitným predmetom, ale biológiu som milovala, napriek tomu, že to nie je humanitný predmet; pokiaľ sa nepreberala fotosyntéza a genetika.

Aký bol začiatok Vašej kariéry? Nemali ste trému postaviť sa pred žiakov?

Mala som obrovskú trému. Ja mám stále trému a vždy, keď dostanem novú triedu. Je to také paradoxné a stačí, že len jeden nový žiak pribudne do starej triedy, už mám trému. Proste tréma je stále pri každom novom momente.

Čím dokážete študentov zaujať, aby si z Vašich hodín odniesli čo najviac?

To by mali najskôr študenti posúdiť. Či ich vôbec zaujmem. To ja nemôžem ohodnotiť. To by som bola príliš namyslená asi.

Niekedy vedia študenti aj pozlostiť, no Vy ste aj napriek tomu pokojná. Ako to robíte? Máte nejaký “tajný recept”?

Genetická výbava. (smiech) A výchova veľmi starými rodičmi, ktorí už mali svoje skúsenosti. A mladosť za sebou.

Berú Vás študenti za autoritu, ako tomu bolo kedysi alebo sa ich prístup k učiteľom zmenil?

Ja si myslím, že ma určite neberú za autoritu v tom klasickom zmysle slova, lebo keď sa povie autorita, tak väčšina z ľudí si predstaví, že to je niekto prísny, z ktorého mám možno strach, pred kým mám rešpekt a nemusí to byť diktátor, samozrejme. Ale slovo autorita môže mať aj taký demokratický význam, že je to niekto koho si vážim, a pri tom vôbec nemusím mať z neho strach. Či ma berú za autoritu? To by mali tiež študenti posúdiť v prvom rade sami. Keď aj s najväčšou pokorou poviem, mám pocit, že v mnohých prípadoch aj áno, že ma berú za autoritu v demokratickom zmysle slova a slovo autorita sa naozaj zmenilo, aj slovo učiteľ sa veľmi zmenilo oproti tomu ako tomu dakedy bolo. A dnes je to lepšie podľa mňa.

Zastavujú Vás bývali študenti na ulici alebo je to tak, že veľa vďaky necítiť, a po rokoch sa Vám už ani nepozdravia?

Neustále ma zastavujú. Ja sa niekedy aj bojím ísť nakupovať do veľkého reťazca, lebo vždy stretnem minimálne troch až piatich bývalých študentov, a potom sa mi predlžuje čas nákupu na neskutočne dlhú dobu. Ale tak to má byť.

Ste uznávaná a obľúbená učiteľka, akým spôsobom môže učiteľ dosiahnuť tento status na verejnosti? Ide o prístup, ľudskosť alebo …?

To je zase otázka, ktorá by mala byť smerovaná pre študentov si myslím. Ale v prvom rade, ak by som mala ja niečo k tomu povedať, zase pokorne, snažím sa o ľudskosť a vždy sa vžiť aj do ich mokasínov, ktoré oni nosia. Sama som študentkou. Učím sa angličtinu, takže viem sa ešte možno stále vžiť do ich situácie.

Čo by sa podľa Vás malo v školstve zmeniť, čo učiteľov ako Vy najviac trápi a malo by sa to zreformovať?

Asi ten centrálny systém a riadenie zhora, ktoré je úplne odtrhnuté od života. Taká ľudská tvár by sa mala vrátiť do školstva a hlavne to učenie úplne iným spôsobom. Možno v menších kolektívoch a zase zdôrazňujem, aby si študent častokrát sám hľadal informácie, a za pomoci učiteľa, alebo nejakej vzájomnej debaty/diskusie si ich vedel spracovať.

Máme tu pre vás aj otázky od študentov. Chceli by ste byť triednou učiteľkou IV.B?

Chcela. Ja som tam bola zastupovať asi len dvakrát počas štyroch rokov ich štúdia a vôbec ich nepoznám, dá sa povedať. Skoro teda až na niektoré minimálne kontakty s nimi pracovného a výchovno-poradenského charakteru, ale veľmi veľa som počula o ich kreativite, a to ma fascinuje to by som si chcela vyskúšať.

Sme obmedzení svojím fyzickým telom alebo ho môžeme presiahnuť?

Môžeme ho presiahnuť jednoznačne.

Prečo si to myslíte?

Pretože to je otázka na duchovnú stránku. Fyzické telo je smrteľné, ale duchovné nie. A môžeme to urobiť aj za svojho života, nie len po smrti. Stále, každý deň. Tu je jednoznačná odpoveď z mojej strany.

Čo si myslíte o stúpajúcej popularite zoskupenia študentov triedy IV.B v rámci posledných udalostí propagovaných a prezentovaných na chodbách školy všetkými ostatnými študentmi a pedagógmi ohľadom výtržnosti a výmyslov žiakov spomínanej triedy?

Mňa takéto aktivity fascinujú a som nimi nadšená, pretože spríjemňujú fádny školský život a človek si aj cez tieto udalosti pamätá študentov, a pamätá si ako dobre a veselo bolo v škole. Čiže pre mňa je úžasné, keď prídem a vidím fotku Denisa Dz. (IV.B) v Novom Čase, ktorý je zamestnancom Embraca, narodilo sa mu desiate dieťa, či aké v poradí. Mňa to fascinuje. Naozaj ma to fascinuje, aj spôsob, ako majú vždycky teda niečo pred dverami alebo v triede, ako mi ukradnú lavice z výchovného poradentsva a ja ich potom nemôžem nájsť (smiech). No aspoň nie je nuda v škole. Šedivosť sa stratí.

Na záver by ste chceli odkázať niečo našim študentom?

Je taká fráza: “Vždy zostaň sám sebou.” Je to fráza, ale škola sa snaží istým spôsobom študenta škatuľkovať alebo kamsi ho dostať a možno je niekedy zaujímavé, ak sa študent, v tom dobrom zmysle slova, nedá veľmi tvarovať, a má svoj cieľ, ktorý je pre neho prednejší ako samotný pobyt v škole, alebo teda výchovno-vzdelávací proces. Čiže, aby človek nestratil svoje ideály a svoje sny, pretože v škole je veľmi dlhý čas svojho života, aby si ho užíval každý deň, aby mu tá škola, ktorá nás otravuje svojím spôsobom, nech na ňu dobre spomína vždycky. A aby boli ľudský, lebo to nám chýba v dnešnej dobe a možno … Aby boli ľudský v tom zmysle, že viac sme v telesnom kontakte s mobilnými telefónmi, niekedy viac ako s iným človekom. Čiže, aby preto boli ľudský. Nezabúdali, že duchovno má svoju silu, obrovskú a veľkú silu.

ĎAKUJEME PANI UČITEĽKE ZA ROZHOVOR A ŠTEDRÉ POHOSTENIE.

VIKTÓRIA SEDLÁKOVÁ & DANIEL BORŽÍK